Slovensko smútilo. Za obete tragickej dopravnej nehody pri Nitre bol na piatok 15. novembra 2019 vyhlásený štátny smútok. Futbalisti hrali s čiernymi páskami na rukách, podniky rušili svadby a stužkové. Celá krajina sa na deň ponorila do čiernej.
Napriek tomu, že v rádiách nebolo počuť toľko veselej hudby, a napriek tomu, že herne zostali zatvorené, na najdôležitejšom mieste štátu sa pracovalo. Či skôr sprevádzalo. V Národnej rade Slovenskej republiky totiž neschôdzovali poslanci, ale premávali sa študenti. Ostatne, ako každý piatok. Smútok-nesmútok. Jedinou vecou, ktorá už z diaľky dávala najavo, že pre pracovníkov parlamentu nejde o úplne všedný deň, boli vlajky stiahnuté na pol žrde.
Jeden z mnohých hlúčikov mladých ľudí, ktorí si prišli pozrieť parlament, sme tvorili aj my – gymzáci – spolu s pani učiteľkami Katarínou Sádeckou a Helenou Krajčovičovou. Hodinová prehliadka Národnej rady nás zaviedla na miesta dôverne známe z televíznych obrazoviek, ale aj na tie, o ktorých sa až tak často nehovorí. Dostali sme sa napríklad do kinosály priamo pod rokovacou sálou, za rečnícky pult či do miestnosti, kde sa schádzajú výbory.
Byť v priestoroch, odkiaľ televízie každodenne vysielajú naživo a kde poslanci rozhodujú o budúcnosti našej krajiny, na jednej strane vzbudzuje hrdosť. Druhá strana mince však prináša iný pohľad – napriek tomu, že v piatok sa nerokuje, boli nám prázdne poslanecké lavice akosi dôverne známe. Sprievodkyňa však vysvetlila, prečo máme pri sledovaní správ niekedy pocit, že poslanci namiesto toho, aby pracovali, chýbajú. „Práca poslanca parlamentu nie je iba o hlasovaniach v rokovacej sále. Každý poslanec pracuje vo svojom výbore a takisto má vlastnú kanceláriu, kde pracuje na svojej agende. Stretáva sa s občanmi, chodí na pracovné cesty alebo do regiónov. Život parlamentu je aj o práci mimo kamier.“
Ústredným motívom celého programu bolo výročie Nežnej revolúcie. Pri tlačovom centre, kde sa novinári už pripravovali na opozičný poslanecký brífing, nás zaujala najmä výstava spomienkových predmetov, ktoré približovali atmosféru roku 1989.
Blížiace sa výročie Novembra nebolo cítiť len v budove parlamentu. Výstava na Bratislavskom hrade či veľkoplošné transparenty s heslami revolúcie na budove Slovenskej národnej galérie dotvárali tento kolorit.
Poznať historické fakty, osobnosti či dokumenty je dôležité. Niekedy však najsilnejší dojem zanechajú praktické skúsenosti. Dva dni pred štátnym sviatkom – v deň štátneho smútku – sa nám totiž podarilo aspoň v prenesenom slova zmysle pocítiť tlak más, ktorý panoval na námestiach pred tridsiatimi rokmi. Totiž, keď sa kvôli chaotickému staničnému hláseniu presúva niekoľko stoviek ľudí z nástupišťa na nástupište, aby nasadli do Šarišanu, ktorý má na prvej stanici meškanie 50 minút, neostáva nič iné, ako nechať sa niesť davom do podchodu a z podchodu. A namiesto hnevu na dispečerov si predstaviť, čo museli zažívať možno aj naši rodičia, keď chceli naplniť svoj cieľ, pre ktorý prišli na námestia. Ten bol, pravdaže, omnoho vznešenejší ako náš piatkový z perónu, ktorý znel trošku ironicky: dostať sa čo najskôr domov.
Ján Barčiak, IV.A